Je Slovensko kultúrnou krajinou ?

Autor: Peter Hraško | 2.10.2014 o 15:19 | Karma článku: 5,40 | Prečítané:  415x

To, že sa budeme na každom kroku stretávať so sochami Svätopluka, pri ktorých bude ležať zoschnutý veniec z minuloročných osláv ešte neznamená, že Slovensko je kultúrna krajina.

Hovorí sa, že o úrovni spoločnosti najlepšie vypovedá ako sa stará o svoju prírodu a kultúrne pamiatky ...

Niet nič smutnejšie ako svojim deťom či vnukom ukazovať ako v minulosti vyzerala krajina, v ktorej žijú. Kupovať im knižky, v ktorých obrázky a neraz iba texty im budú dokumentovať minulosť a históriu.

Súbežne s vývojom ľudstva, s vývojom slovenskej spoločnosti dochádzalo i k vývoju vzťahu k histórii. Svetovej či svojej. K histórii ľudstva ako takého, k histórii kontinentov, k histórii národov a národností. Kým príroda sa mení samovoľne a nie všetko dokážeme pre seba či nasledujúce generácie zachrániť, s kultúrnymi pamiatkami ako takými je to inak. Len a len na nás závisí, čo pre budúcnosť zachováme a uchránime. Čo pre nás predstavuje kultúrne dedičstvo a na čo sme hrdí. Čo je pre nás kultúrne dedičstvo a čo bezvýznamná taľafatka.

Akákoľvek stavba, či už sa jedná o hrady, zámky, kúrie, industriálne objekty či tradičnú mestskú či miestnu zástavbu, toto všetko nám osvetľuje a dokladuje obdobie histórie, v ktorej vznikli. Nič tak detailne a výrazne nevystihuje historickú minulosť ako jeho architektúra vrátane umenia. Jedná sa o hmotné veci, ktorým ľudia vdýchli dušu. Vdýchli im svoje myšlienky, túžby či nádeje. Vznikali symboly, na základe ktorých vnímame danú historickú etapu našej minulosti.

Niektoré sú už bohužiaľ iba nenávratnou minulosťou a stretávame sa s nimi iba na dobových maľbách či fotografiách. S niektorými iba v slovných opisov, pretože ľudskou ľahostajnosťou boli zničené všetky dôkazy o ich existencii. Padli za obeť nie dobe ako sa to zvykne hovoriť, ale ľuďom tej doby. Niekedy z nepochopenia a ľahostajnosti, inokedy kvôli náboženským či politickým pnutiam v spoločnosti. Dnes môžeme iba so zármutkom obdivovať mnohé ruiny a pýtať sa prečo k tomu došlo. Prečo bol človek schopný zničiť to, čomu iný človek dal svoj um a dušu.

Mnohé pamiatky nevyčísliteľných hodnôt padli za obeť vojnovým konfliktom, kde mnohokrát jedna strana konfliktu sa usilovala druhú stranu nielen vyhladiť, ale aj zničiť a zrovnať s povrchom zemským aj všetky symboly daného národa. Príkladom v nedávnej histórii či dokonca súčasnosti nájdeme neúrekom.

Na Slovensku je už však veľmi dávno pokoj zbraní. Neprebiehali tu a neprebiehajú žiadne vojenské či iné konflikty. Bohužiaľ aj napriek tomu spoločnosť neustále prichádza o svoje kultúrne pamiatky.

V živej pamäti mnohých sú roky nedávno minulé, kedy kaštiele, kostoly, kúrie či iné historické budovy boli využívané ako poľnohospodárske či iné sklady, zväčša z ideologických dôvodov. Mnohé z nich boli dokonca verejnosťou rozkradnuté či rozobraté bez ohľadu na ich nedozernú historickú hodnotu. Ďalšie padli za obeť modernizácii miest a obcí, kedy boli nahradené stavbami pochybnej architektonickej úrovne a nevkusu. Za obeť takýmto nielen krátkozrakým snahám padla napríklad historická Bratislava, no podobný osud postihol v podstate všetky mestá a dediny na Slovensku, nevynímajúc ani tradičnú mestskú a najmä dedinskú zástavbu. V konečnom dôsledku sa slovenská spoločnosť ukázala ako absolútne nekultúrna.

Tento trend však zastavený nebol a v súčasnosti pozorujeme skôr jeho rozmach. Aj v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov, ktorým dlhodobo trpia samosprávy začínajú developeri premieňať Slovensko na sieť priemyselných parkov, zábavných centier a supermarketov prepojených s centrami zábavy, pričom pohlcujú všetko to, čo nám ešte zostalo a na čo máme a môžme byť hrdí. Naše námestia, akési symboly zmeny sa postupne menia na megalomanské obchodné centrá, kde ľudia trávia svoj voľný čas namiesto prechádzok prírodou.

Ako je však možné, že v okolitých krajinách máme možnosť sledovať presný opak, kedy sa rozvoj mestskej a miestnej infraštruktúry prispôsobuje a nie naopak. Môžeme sledovať ako tamojší architekti sú schopní s citom zakomponovať nové stavby medzi staršie. Že nedochádza ako u nás k celoplošnému búraniu. Že sú schopní pôvodnú zeleň ponechať a nie ako u nás, všetko vyrúbať a potom priniesť pár exotických soliterov.

V minulosti väčšina podobných zásahov bola viac menej obhajovaná v politickej rovine zo straníckej úrovne. A teraz ?!

Je zarážajúce, že boli zväčša zrušené Úrady hlavného architekta a ak sa niečo podobné ešte zanechalo, zväčša sú to úrady bez kompetencií. Architekt, ale ani občania nemajú v podstate žiadne slovo a aj napriek ich námiestkam na súdoch či petíciám si stavebné firmy a investori robia doslova na Slovensku čo chcú. Priam žiarivým príkladom je naše hlavné mesto, ktoré úspešne nadväzuje na minulosť zmetočným plánovaním, kedy moc developerov je v podstate neobmedzená a nekontrolovateľná. Vplyvom silných lobistických skupín znovu dochádza k búraniu historických budov, industriálnych stavieb, ktoré sa ešte čuduj sa svete nejakým zázrakom prežívali. Zo stavebného zákona je trhací kalendár, ktorí nikto nerešpektuje, lebo vie, že sa mu nič nemôže stať a prípadné pochybenia skončia v stratene na nefunkčných súdoch.

Stáva sa už úplnou samozrejmosťou výrok, že stavba prežila Máriu Teréziu, prvú i druhú svetovú vojnu, socializmus, no neprežije súčasnosť ...

Paradoxom však je, že nielen verejnosť, ale mnohokrát aj tí, ktorí likvidujú naše pamiatky chodia do zahraničia obdivovať to isté. prechádzajú sa uličkami starej Prahy, kochajú sa architektúrou starých španielskych či francúzskych dediniek, alebo dokonca industrálnych bodov, ktoré v poslednom čase zaznamenávajú boom. U nás ich však likvidujeme. Opájame sa severským citom pre harmóniu.

To všetko však máme doma, no stále ako keby sme nevedeli doceniť to, okolo čoho denno denne prechádzame. Ako keby sme si nedokázali uvedomiť tú ohromnú hodnotu, ktorá sa ale nedá vyjadriť finančne. Historickú hodnotu. Hodnotu kultúrnosti. Kultúrnosti človeka a spoločnosti, v ktorej žije. A možno to je jedným z problémov. Na všetko sa v súčasnosti dívame cez ziskovosť. Hýbu s nami rôzne finančné pojmy a zdá sa, ako keby sme sa už na svet a našu históriu nedokázali dívať inak ako cez Dow Jonesov index či ratingové agentúry. V médiách sa na nás denno denne valia informácie ako si najlepšie vybrať hypotéku, aké je najlepšie životné poistenie či do ktorej banky si máme uložiť svoje peniaze. Naše deti sa učia čo najlepšie používať i využívať najmodernejšie IT technológie. Stávame sa spoločnosťou technokratov, kde primárny je kariérny úspech a zisk.

Na začiatku som písal, že o úrovni spoločnosti, národa najlepšie vypovedá ako sa stará o svoju prírodu a kultúrne pamiatky...

O pár rokov sa na Slovensku budeme maximálne prechádzať po golfových ihriskách a svoj voľný čas namiesto v prírode tráviť v hypermoderných mamutích nákupných centrách, v ktorých ako nás presviedčajú reklamy, nájdeme úplne všetko. Možno je to naozaj pravda, ale myslím si, že tam niečo predsa len nenájdeme. Nenájdeme tam kultúrnosť ...

A nenájdeme ju ani v spoločnosti, pretože staré archaizmy sa likvidujú veľmi ťažko. V súčasnej dobe uvažovať o zmene kultúrnosti v spoločnosti je veľmi ťažké, ak dokonca ani základné či stredné školy nemajú vypracované a schválené ani len učebnice dejepisu. Kedy sa učebné osnovy skladajú z metodických zošitov, ktoré vypracovali historici navzájom si protirečiaci. Kedy je slovenská spoločnosť skoro do morku kosti polarizovaná výkladmi základných historických udalostí, na ktorých sa zakladá naša štátnosť.

Je možné, že budúcim generáciám zanechá slovenská spoločnosť v tejto oblasti väčšie hlavolamy ako sú bájne pyramídy. Vždy je však čas na zmenu a ja verím, že hodnotový systém spoločnosti sa predsa len pomaly a postupne začne aj vďaka mnohým nadšencom meniť a nedovolí, aby sa z kultúrneho národa stal národ technokratov bez citu.

Aj napriek presadzovaniu kultu peňazí nie všetko sa dá kúpiť. Platí to aj o kultúrnosti. Národa, spoločnosti, jednotlivca ...

To, že sa na každom kroku budeme stretávať so sochami Svätopluka, pri ktorých bude ležať zoschnutý veniec z minuloročných osláv ešte neznamená, že Slovensko je kultúrnou krajinou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?