"Veci", ktoré...ktoré sú pre niekoho haraburdím, no pre iného bohatstvom

Autor: Peter Hraško | 3.10.2014 o 13:02 | (upravené 3.10.2014 o 15:34) Karma článku: 8,24 | Prečítané:  588x

"Veci", ktoré často krát končia ako nepotrebné haraburdy v kontajneroch sú zvyčajne tým najcennejším čo človek v živote má. Sú totiž spomienkami. Spomienkami na minulosť, na život. Sú nedozierným bohatstvom, pretože skrývajú životné príbehy.

V jednom okamihu to boli darčeky, no po rokoch sa z nich stali haraburdy ...

Je smutné a bolestivé, keď zomrie blízky človek, no ešte smutnejším a bolestivejším býva pohľad na jeho pozostalosť. Sme rôzni a tak sa úplne samozrejme každý s touto situáciou vyrovnáva inak. Väčšinou sa však záujem sústreďuje iba na majetok, ktorí sa objaví v dedičskom konaní a neraz spôsobí rozpad rodiny. To ostatné už nikoho nezaujíma. Pri následnom predaji sa zdedený dom či byt "vyčistí" a zdedené "haraburdy" končia ako nepotrebné v kontajneri. Nik o ne nemá záujem, nik ich nechce. Sú staré, nemoderné, mnohokrát odrvené či ošúchané a do moderných obydlí sa nehodia. Sošky, dečky, vianočné pohľadnice, detské výkresy ...

Mnoho ľudí krúti hlavami, z akého dôvodu niekto opatruje odrvenú sošku, patinou zájdený odznak či vyblednutý lacný obrúsok. Staré veci...haraburdy... Na prvý pohľad nepochopiteľné, ale...

Žijeme v dobe, ktorá ako sa zvykne hovoriť nás ženie svojou rýchlosťou neustále vpred. V dobe, kedy sa v krátkom časovom období veci moderné stávajú nemodernými. Autá, nábytok, umenie ... Kedy výročia či iné oslavy riešime fľašou alkoholu, bonbonierou či kvetmi, narýchlo kúpenými cestou k oslávencovi. Lenže fľaša sa vypije, bonboniera zje a zoschnutá kytica skončí v odpadkovom koši. Žiadna spomienka nezostane. Žiadna drobnosť, ktorá by nám v budúcnosti pri pohľade na ňu evokovala spomienku. Po niekoľkých rokoch sa nám to začne zlievať a už sa nedokážeme rozpamätať čo kedy bolo a či vôbec niečo bolo. Spomienky vyblednú a nemá nám ich čo pripomenúť.

Listy a pohľadnice, do ktorých v minulosti ľudia vkladali svoje JA nahrádzajú chladné maily, SMS či MMS, ktoré však po čase vymažeme a neuvedomujeme si pri tom, že mažeme to najcennejšie čo v živote máme. Že v kontajneroch a košoch počítača končí naše najväčšie bohatstvo. Že tam končia naše spomienky. Spomienky na životné situácie, na našich blízkych, priateľov či kamarátov. A tak na sklonku svojho života sediac v moderne zariadenom byte podľa renomovaného architekta zisťujeme, že sme síce obklopený bohatstvom, no to naše najväčšie bohatstvo, naše spomienky neexistujú. nemá nám ich čo pripomínať. Máme síce obydlie ako vystrihnuté z módneho žurnálu, chýba nám v ňom však niečo osobné. Drobnosť, ktorá nás spája s minulosťou. Vlastne nás k takémuto životnému štýlu vedú aj samotné médiá, life stylového časopy či knihy podobného zamerania, ktoré nám radia a zdôrazňujú, aby sme sa zbytočne nezaťažovali minulosťou. Aby sme jej unikli, zbavili sa záťaže a upierali svoje pohľady do žiarivej budúcnosti.

Možno si už niekto položil otázku, prečo boli jeho starí rodičia či rodičia šťastnejší. Možno až vtedy pochopili, prečo jeho mama s láskou hladila jednoduchú obálku, ktorá skrývala pre ňu to najcennejšie. Skrývala kadere je starých rodičov, rodičov či svojich detí. Možno až vtedy pochopili, prečo mala krabice plné starých pohľadníc k meninám, Vianociam. A prečo vždy s láskavým pohľadom pohladila tú maličkú nemodernú sošku v sekretári. Pretože niečo skrývala ...

Všetky tieto predmety, ktoré zvyčajne končia ako nepotrebné v kontajneri sú tým najcennejším, čo človek v živote má. Sú totiž spomienkami na život. Nedoziernym bohatstvom. V každej veci, ktorú títo ľudia opatrovali sa skrývali ich životné príbehy. A nemuseli sa strachovať ako my teraz, že si omylom vymažú hard disk v počítači či pamäťovú kartu vo fotoaparáte. Ich spomienky boli natrvalo uložené v týchto predmetoch aj napriek chýbajúcej technike.

Pre niekoho haraburdy, pre niekoho bohatstvo...

Žijeme v dobe masívnej spotreby. V dobe, v ktorej je všetko samozrejmosťou a prestávame si vážiť nielen veci, ale aj ľudí. Samých seba. Je samozrejmosťou vlastniť auto, mobilný telefón či umývačku riadu. Je samozrejmé, že o pár rokov bude úplnou samozrejmosťou vlastniť počítačom riadený automobil či hlasom ovládanú práčku. Väčšina ľudí sa na túto dobu teší. Čo však v súčasnosti samozrejmosťou nie je je láska, trpezlivosť, pokora, tolerancia. Čím ďalej sa stáva zriedkavosťou, že sa ľudia prestávajú tešiť z úspechov iných. A naopak, čoraz väčšou samozrejmosťou sa stretávame s falošou a pokrytectvom i závisťou a nenávisťou.

Vyvíjajú sa špeciálne disky, ktoré nám pomôžu si uchovať naše fotografie, lebo na týchto starých po čase zmiznú, ale nedokážeme si zachovať a zbavujeme sa bohatstva, z ktorého čerpali mnohé generácie pred nami - našich spomienok, našej minulosti. Doslova pred očami sa nám rozpadajú stavby, ktoré prežili stáročia a sú nahrádzané novodobými symbolmi doby bez duše. A toto sa deje aj s našimi osobnými spomienkami.

Čím ďalej tým viac si prestávame vážiť svoju minulosť a spomienky s ňou späté. Čoraz častejšie sa v spojitosti s týmto začíname v obchodom stretávať s náhražkami a nielen v materiálnej podobe, ale aj duchovnej. na jednej strane sa síce tvrdí, že hodnoty sa nedajú kúpiť, no na druhej strane si ich kupujeme. Ale kupujeme si iba ich náhražky neuvedomujúc si to. Zbavujeme sa všetkého, čo by nám mohlo pripomínať svoju minulosť, ako keby sme sa za ňu hanbili a snažíme si vytvárať svoju úspešnú virtuálnu realitu, ktorá by mohla dobre zapadnúť do nášho úspešného životného štýlu a napomohla budovaniu image úspešných. Snažíme sa o absolútnu dokonalosť, ktorej sa snažíme prispôsobovať aj našu minulosť a naše spomienky.

Tá odrvená soška nie je dokonalá. Potrebovala by skúsenú ruku reštaurátora, ktorý by jej vrátil minulú krásu, ale... Ale už by to nebola tá "naša" soška. Vec, v ktorej je zhmotnená naša minulosť, naše spomienky. Odborným zásahom by stratila tú svoju neopísateľnú jedinečnosť, svoju dokonalosť. Nová glazúra by prekryla tú duchovnú hodnotu, ktorú skrýva a ktorou je jedinečná.

Začnite si prosím Vás znovu vážiť veci. Začnime si prosím Vás znovu vážiť ľudí. Začnime si prosím Vás znovu vážiť veci, ktoré nám pripomínajú ľudí ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?