Hneď na začiatku chcem upozorniť, že podporujem akúkoľvek aktivitu, ktorá znamená zmenu k lepšiemu, lenže ...
Lenže sme naozaj už odkázaní oblievať si hlavy studenou vodou či stavať sa na hlavy, aby sme vyburcovali verejnosť ?! Je na tom ľudstvo už tak zle, že vybudiť ho z letargie sa nedá iným spôsobom ako šokovať ?!
Súčasná spoločnosť na Slovensku sa denno denne borí s množstvom problémov. A každý deň vyskakujú ďalšie a ďalšie. Médiá sú plné politických a ekonomických problémov, ministerstvá zdá sa neriešia nič iné ako problémy. O problémoch v medziľudských vzťahoch ani nehovorím. Dokonca sa začínajú objavovať informácie, že sú existenčne ohrozené aj niektoré skupiny obyvateľstva. Nie je ľahké sa rozhodnúť, ktorý z problémov si zasluhuje prioritné riešenie. Vlastne vo väčšine prípadov sa jedná v prvom rade o prísun financií, pri ktorých to väčšinou všetko začína i končí aj keď v mnohých prípadoch môže ísť o problémy morálne, vyžadujúce si v prvom rade zmenu myslenia.
Keďže viac menej neexistuje a nebol vytvorený rebríček priorít, do popredia sa dostáva úspešnosť zviditeľnenia daného problému. Kto bude mediálne úspešnejší, komu sa podarí osloviť čo najširší okruh spoločnosti, ten má najväčšiu šancu získať prostriedky na riešenie.
Mnoho ľudí na Slovensku sa však akýmkoľvek problémom snaží vyhýbať. Má to viacero príčin. V mnohých prípadoch na svoju obranu uvádzajú, že oni sami majú množstvo svojich osobných, rodinných či pracovno právnych problémov, aby sa zaťažovali ešte ďalšími. Druhí dosť rozšírený názor vychádza z podstaty, že každý sa má predovšetkým starať o seba a v spoločnosti prežijú len silné osobnosti ako aj v prírode a štát nie je dojná krava. Preto aj zaangažovanie verejnosti na riešení problémov sa stáva čoraz ťažším a dochádza k využívaniu čím viac sofistikovanejších riešení.
V súvislosti s týmto sa masmediálna komunikácia stáva čím ďalej tým viac dôležitejšou a začína sa jej venovať zvýšená pozornosť. Dokonca aj na Slovensku má byť zahrnutá do učebných osnov na základných školách. Na prvý pohľad sa možno pousmejete, že či sme na tom už tak zle, aby sme sa učili ako sa máme medzi sebou rozprávať. Pre niekoho možno naivný pohľad, ale napríklad podobné vzdelávacie kurzy či knihy písané na túto tému sú medzi verejnosťou veľmi populárne. Využívajú ich aj mnohé firmy ako kurzy pre svojich zamestnancov. Niekedy len preto, aby vedeli, že pri vstupe do miestnosti sa majú pozdraviť ...
V reklamách sa už dlho využívajú slávne osobnosti či celebrity, ktorých úlohou je upútať. To isté platí aj o samotnej reklame, ktorá čím je zaujímavejšia, tým viac ľudí osloví a tým viac ľudí pritiahne. Bez ohľadu na jej prípadnú bizardnosť. A o to v podstate ide. V USA je tento trend už dlhodobo známy, kedy mnohé charitatívne projekty sa vlastne stávajú skôr veľkými show. Show, ktoré síce vybuchnú ako raketa, ale tak isto aj rýchlo zhasnú. V určitom momente vyvolajú obrovskú eufóriu, ale len krátkodobo. Po určitom čase si už nik nebude vedieť spomenúť o čo šlo, pretože príde niečo iné, príde ďalšia eufória, ktorá prekryje tú predchádzajúcu a takto to ide dokola. Problém sa tým nevyrieši, lebo ako rýchlo vyletel, tak isto rýchlo zhasol. Pomohol iba čiastočne. Krátkodobo upozornil, ale nič viac. Je to ako s radikálnymi riešeniami. Ani oni zvyčajne problém nevyriešia.
Každý problém si vyžaduje jednak preniknutie do hĺbky a následne sled opatrení, ktoré budú postupne meniť danú situáciu. Väčšinou sú tieto opatrenia limitované v kontexte spoločnosti a finančných prostriedkov.
V súčasnej dobe sa na Slovensku rozbieha kampaň na podporu starých ľudí a ich dôstojného prežitia svojej jesene života. Sprevádza ju akcia, kde sa naše celebrity stavajú na hlavu. Hmmm ... Pred nedávnom som napísal článok "Starí ľudia nie sú zbytoční, práve naopak. Jedná sa o dlhotrvajúci problém, ktorí okrem finančných zdrojom je možný riešiť najmä zmenou myslenia. nemyslím však, že ak sa postavíme na hlavu, pomôže to. Skôr je to postavené na hlavu ako napríklad návrh, aby ľudia, ktorí dovŕšia 65 boli automaticky prepustení, čím by vznikli voľné pracovné miesta pre mladých. Auditom sa však zistilo, že ide o nesystémové opatrenie, pretože sa jedná väčšinou o miesta, kde nikto pracovať nechce a po ich prepustení by ostali neobsadené. Istotne, jedná sa i o lukratívne miesta, ale iba v malej miere.
A tak ako by toto opatrenie nepomohlo, nepomôžu ani rôzne show. Pomôžu systémové riešenia, ktoré sú však väčšinou behom na dlhé trate a výsledky sa dostavia až v dlhodobom horizonte. A aj keď sa všetci postavíme na hlavu, nepomôže to. Pomôže iba to ak dôjde k zmene myslenia v spoločnosti. Ak vláda a štátna správa prestane robiť zmetočné rozhodnutia. Ak sa dospelí nebudú musieť učiť v kurzoch, že pri stretnutí sa treba pozdraviť. Ak ľudia všetkých sociálnych a vekových skupín nebudú akýkoľvek systém zneužívať, ale naopak. Budú sa snažiť aj bez oblievania si hláv si navzájom pomáhať a byť tolerantní.
